Diagnóza máj. Pozerajte sa na nich, kým tu ešte sú

Máj je mesiac mamičiek, hovorili nám v škole.

Autorka je spisovateľka

Je máj a všetko kvitne a vonia, aj to, čo by tuším radšej malo zostať v zemi, ale vzduch hustne vládnymi nápadmi. Sledujeme to všetko zo svojich "digitálnych strieľní", palce pripravené na spúšti lajkov a šabľujúcich smajlíkov, akoby sme boli v dákej zákopovej vojne o pravdu, ktorá má aj tak tisíc tvárí a možno ani jednu peknú.

A popri tom všetkom, ako tak sledujem májové prešľapy premiéra a jeho družiny, akoby nám medzi prstami pretekalo čosi veľmi dôležité. 

Akoby sme tu zabudli na naše mamičky. Na naše staré mamy a mamy, ktoré v skutočnosti zaujíma, či máš v nedeľu dosť polievky. Tie, čo nie sú na fejsbukoch, ich strieľne sú okná s muškátmi, odkiaľ vyzerajú, či niekto neprichádza cez malú bránku. 

Svet sa háda o milióny a zákony, a ony zatiaľ v kuchyni čarujú s trochou múky a spomienkami na časy, keď bol máj len o láske, a nie o tom, kto koho viac urazí v diskusii pod statusom.

Máj je mesiac mamičiek, hovorili nám v škole. No my sme ho hneď od začiatku premenili na mesiac hnevu. Možno by sme mali na chvíľu tie naše digitálne flinty odložiť do kúta, utrieť si prach z okuliarov a ísť sa opýtať, či ešte majú dosť cukru do koláča.

Lebo vlády sa zmenia, ale vôňa maminej kuchyne je jediná istota, ktorú nám žiadny zákon neprikáže ani nevezme.

Hneváme sa na ne, že chodia na námestia, že si obliekajú tie strašné kabáty, a berú do rúk transparenty, ktorým my už nerozumieme. Píšeme im , že by mali mlčať. Že by možno mali – a to sa mi píše ťažko – radšej vymrieť. Aby sme vyhrali voľby, aby tu už nebol premiér, ktorého sa nevieme zbaviť. Akoby smrť starej ženy bola len dákym technickým parametrom v politickej rovnici.

Hovoríme, že by nemali voliť. Že ich hlas je príliš starý, ošuntelý, príliš iný. Akoby sme zabudli, že ruky, ktoré hádžu nesprávny lístok do urny, boli tie isté ruky, ktoré nás kedysi dvíhali zo zeme, keď sme si rozbili koleno, a že hlas, ktorý dnes kričí na demonštrácii niečo, čo sa nám nepáči, nám kedysi spieval a rozprával rozprávky.

Hneváme sa ako dieťa, ktoré rozbije obľúbenú šálku iba preto, že mu v nej priniesli čaj, ktorý nechce piť. Lenže toto nie je šálka. Sú to živí ľudia, ktorí majú právo na svoj strach, na svoju nádej, a aj na svoju mýlku.

Láska a pozornosť sa nedajú odobrať za zlé volebné preferencie. Nie sú to štátne dotácie. Sú to veci, ktoré si naše mamičky zaslúžia už za to, že prežili všetky tie zimy a máje pred nami, aby sme my dnes mohli hrdinsky ťukať do klávesníc.

Moja mama pracovala v psychiatrickej liečebni v Pezinku na Cajle ako psychiatrička. Zamestnanci nemocnice chodievali manifestovať do Pezinka. Mama zostávala doma. Ráno vyšikovala tatka do sprievodu, vždy hral v niektorej z dychoviek. Potom aj nás so sestrou s mávadlami. Keď bola u nás babička, urobili nám na raňajky cigánsku, aby sme si ju takú mastnú nikde „nemuseli dať".

Popoludní sme chodievali do nášho domu na kopci – hamrštílu, ale keď bol majáles, išli sme tam. Vždy 1. mája mi bola zima. A hanbila som sa kričať pred tribúnou Nech žije Prvý máj a Chceme žiť v mieri. Raz sme niesli viacerí ťažký transparent Nech žije KSČ. Najviac sa mi páčili mávadlá. Tie sme vyrábali s pánom učiteľom na pracovnom vyučovaní z tvrdého a krepového papiera. Nesmeli sme sa s nimi biť. Aj tak sme sa nimi ovaľovali po hlave a čepcovali jedna radosť. Medzi nami chodila triedna a fackovala nás.

Na gymnáziu som Prvý máj úplne neznášala. Bola som stále nešťastne zamilovaná. Tešila som sa len na cigánsku a na kofolu zo stánku. Keď sme mali šťastie, mali aj červenú malinovku v priesvitnom vrecúšku. Tú mávali iba na spartakiáde, ale niekedy aj na Prvého mája. Na spartakiáde som inak bola náhradníčka, sedela na lavičke a nadájala sa do nemoty tou malinovkou a čakala, či si niekto nezlomí nohu. Nezlomil si ju nik. Ešte aj na 1. mája šli moji spolužiaci v tej zime v spartakiádnych úboroch a pred tribúnou predvádzali kúsok „zostavy“. Tam sme sa konečne predviedli aj my náhradníci. Snažili sme sa to nepokaziť, akoby na tom záležalo.

Jeden náš známy 1. mája zomrel. Šiel variť púpavový med, a zrazu v kuchyni bác ho o zem. Jeho dcéra nikde nikoho nemohla zohnať, všetci demonštrovali. Stála na balkóne, okolo vyhrávali dychovky a ona plakala. Úplne si to viem predstaviť.

Majáles býval v Modre v horárni u Hrnčíra. Okolo rástli konvalinky. A v lese ste mohli hrať kolky. Vyhrávala muzika, kovová guľa........

© SME.sk