Neukázať, že je zlomený. Prehrať nie je príjemné, najmä ak očakávania boli veľké a do Ivana Korčoka vkladali veľkú nádej takmer všetci voliči opozície. Zdalo sa, že ich nie je málo, čo potvrdilo aj prvé kolo volieb, z ktorého Korčok vyšiel víťazne. Hoci pozorovatelia varovali, že takéto víťazstvo je zradné, Korčokovi ako by to dodalo energiu a jeho fanúšikovia už ho videli v prezidentskom paláci.

Okrem ľudí na námestiach ho podporovalo množstvo celebrít, aj bežní ľudia na facebooku. Kandidát, ktorý sa spočiatku javil ako suchár, sa zrazu dokázal usmievať a hoci v porovnaní s Petrom Pellegrinim nie je najlepší rečník, „naučil sa“ byť dokonca spontánny.

Keď mal tento muž, ktorý sa stal stelesnením toľkých nádejí, predstúpiť pred svojich priaznivcov v centrále vo volebnú noc, sledovali všetci s napätím, čo povie, ako ponesie prehru. Spočiatku sa mu aj triasol hlas a sám otvorene priznal, že je sklamaný. No vzápätí nabral druhý dych a rozrečnil sa, ako by kampaň ešte neskončila. Ako by mu nedošlo, že v tejto chvíli by sa patrilo už odísť a mlčať.

Nebolo by to vôbec zbabelé. Ale Korčok sa nadýchol, zvýšil hlas a hromžil na spôsob kampane, ktorú viedol jeho protivník. Hnev bol pochopiteľný a od zhromaždeného davu v Starej tržnici si aj vyslúžil potlesk, ale takýto spôsob prejavu porazeného kandidáta zdal sa byť „poněkud nešťastný“.

V túto noc zažili jeho fanúšikovia pocit hlbokej frustrácie a, pravdupovediac, im bolo práve jedno, že kampaň protistrany nebola férová, že z neho urobila „kandidáta vojny“. Tu už nešlo o osobu Ivana Korčoka, išlo o Slovensko.

Napriek prehre, Korčok získal obrovské množstvo, až vyše milión dvestotisíc hlasov – to je kapitál, s ktorým sa dá naložiť, ak by sa chcel vydať cestou straníckej politiky. Prskanie na Pellegriniho si však mal nechať na nasledujúce dni. Korčok neraz zdôrazňoval, že celé roky nebol v politike, že iba ako diplomat slúžil vlasti. Spôsob, akým predniesol svoj prejav porazeného, potvrdil, že nie je politikom. Ešte stále sa ním však môže stať.