Viac ako 60-percentná účasť asi všetkých prekvapila a zároveň rozhodla o tom, kto bude najbližšie štyri roky sedieť v Grasalkovičovom paláci. Hoci už predtým bolo zrejmé, že vyššia účasť hrá viac do karát Petrovi Pellegrinimu, nakoľko báza, z ktorej mohol čerpať, bola o dosť väčšia ako tá Korčokova, zostávala otvorená otázka, či naozaj všetci jeho potenciálni voliči prídu k volebným urnám.

Ako vieme pred piatimi rokmi zostali mnohí voliči Štefana Harabina a Mariana Kotlebu doma, nakoľko ich Maroš Šefčovič neoslovil. To pomohlo k víťazstvu Zuzane Čaputovej, ktorej napokon pri rekordne nízkej volebnej účasti 41,7% stačilo získať len niečo cez 1 milión hlasov.

Peter Pellegrini, však dokázal osloviť viac ako 1,4 milióna voličov. S výnimkou prezidentských volieb v roku 1999, ktoré však boli špecifické v tom, že išlo o prvú priamu voľbu hlavy štátu, ešte nikto takýto výsledok nedosiahol.

Treba povedať, že sa tak udialo nie vďaka, ale napriek jeho kampani. Tá bola dosť nevýrazná, až sa zdalo, že šéf Hlasu akoby sa nechal uchlácholiť skvelými výsledkami, ktoré mu pripisovali prieskumy verejnej mienky už mesiace vopred. Korčok dokázal rozdiel 60:40 vo svoj neprospech stiahnuť na minimum, druhé kolo tak sľubovalo drámu.

Takisto aj podpora Roberta Fica v kampani bola skôr vlažná. Kto čakal, že pred druhým kolom zaberie na plné obrátky, ako sme boli zvyknutí predtým, musel byť nemilo prekvapený. Akoby aj on sám váhal. To vyvolávalo špekulácie, či si skutočne želá, aby sa Pellegrini stal prezidentom, resp. či by predsa len nebolo pre neho lepšie mať na tomto poste nepriateľa – „Čaputovú v nohaviciach“ – s ktorým by mohol zvádzať ostré súboje.

Zdá sa, že o Pellegriniho víťazstve rozhodli dve veci: Veľkú časť voličov podporujúcich súčasnú koalíciu mobilizovalo iste aj to, že v dvoch predchádzajúcich voľbách zvíťazil „opozičný“ kandidát. Chceli, aby sa to obrátilo. Podobne to zafungovalo napr. aj v susednom Česku, len v obrátenom garde – po dvoch neúspešných pokusoch poraziť Miloša Zemana sa opozičný tábor zmobilizoval až do tretice, keď vyhral Petr Pavel.

Pellegrinimu napokon pomohlo aj strašenie, že Korčok Slovensko zatiahne do vojny, resp. že vyšle našich vojakov na Ukrajinu. Hoci takéto kompetencie prezident nemá, na veľkú časť voličov to pravdepodobne zabralo. Strach je najsilnejší mobilizačný prvok.

Presnejšie analýzy, z akých táborov dokázal mobilizovať voličov Pellegrini zatiaľ nepoznáme, no je zrejmé, že sa mu podarilo vo veľkej miere osloviť aj tzv. antisystémových voličov, ktorí volili v prvom kole Harabina alebo Republiku v parlamentných voľbách. Poviete si, hlas ako hlas. Na druhej strane je otázne, čo prinesú ďalšie voľby, či sa kandidát antisystému, ako je bežné napr. vo Francúzsku, dostane až do druhého kola…

Jedno je isté, napriek Pellegrinimu volaniu po pokoji, slovenská spoločnosť zostáva naďalej mimoriadne rozdelená.