Prístup vlády k spoločnosti nemá ďaleko od traumatizácie. Učí nemať dôveru vo svet

Nástrojom sa stal nekončiaci príval poloprávd.

Po tom, čo francúzska ambasáda minulý týždeň potvrdila, že Slovensko je členom koalície ochotných, proeurópskej časti spoločnosti na chvíľu svitla nádej, že naša zahraničná politika predsa len drží kurz na Západ.

No prešiel sotva deň a začalo sa popieranie. Blanár hovoril o pozorovateľovi na nižšej technickej úrovni. Fico vyhlásil, že Slovensko nebolo, nie je a nikdy nebude členom „vojnového spolku“. A Blaha rozvíjal konšpiračné teórie o zahraničnej spravodajskej hre namierenej proti vláde. Závan optimizmu sa zmenil na rozpaky a z reakcií predstaviteľov štátu zostala trpká pachuť.

Nekončiaci príval poloprávd, zahmlievania a popierania aj toho, čo je zjavné, sa pre súčasnú vládnu garnitúru stal už pracovnou metódou. A hoci miešať psychológiu jednotlivca so sociológiou spoločnosti je vždy trochu ošemetné, spôsob, akým vláda pristupuje k spoločnosti, nemá ďaleko od jej traumatizácie. Ak človek žije v prostredí bez istôt, kde sa nevyspytateľne striedajú podmienky a okolnosti, pričom zajtrajšok vždy poprie dnešok, postupne stráca dôveru vo svet. Učí sa ostražitosti, podozrievavosti a nedôvere.

V spoločenskom zmysle túto nedôveru nezažívajú iba voliči opozície. Podobné divadlo zažíva aj druhá časť spoločnosti. Tá, ktorá verí Ficovým rečiam o mieri a teší sa zo sloganov ako „ani náboj na Ukrajinu“. Za štvrtej Ficovej vlády sa pritom slovenský obranný priemysel stal jedným z najrýchlejšie rastúcich v Európe. A zatiaľ čo vláda navonok odmieta........

© SME.sk