Premiér Robert Fico opäť poctil návštevou ministerstvo kultúry a „kontrolný deň“ – tak ako minule – zavŕšil tlačovou konferenciou spolu s ministerkou Martinou Šimkovičovou, nominantkou SNS. Ministerka nie je v umeleckej obci – teda v jej časti, „pracovne“ označovanej za „progresívno-liberálnych lúzrov“ (made in Huliak) – jemne povedané, obľúbená.

A neprekvapí, ak sa jej premiér džentlmensky zastane. To, čo zarazí, je informácia, ktorú opäť vyslali do sveta o svojom vnímaní umelcov a úlohy, akú majú podľa nich politici pri „kafraní“ do umenia.

Vypočuli sme si premiérov názor na transsexuálov (atď.). Nič nové pod slnkom, len slovník je až zarážajúco hrubý. Líder Smeru prebral nenávistnú rétoriku v miere, ktorá je aj na pomery vyjadrovania sa politikov SNS nadštandardná.

Znepokojujúce je však od začiatku vládnutia tejto koalície niečo iné. Je to presvedčenie politikov a političiek, že z titulu svojej funkcie majú právo hodnotiť priamo umenie – umelecké diela. Ak si štát – jeho predstavitelia či úradníci – prisvojujú právo zasahovať do umenia z ideologických hľadísk, je to nebezpečné.

Ministerka by nemala hodnotiť obrazy, aj keď sa jej nepáčia a poburujú ju, premiér by nemal posudzovať úroveň divadelných predstavení, aj keď v nich zaznievajú neslušné slová a poslanec SNS by nemal (v parlamente) hodnotiť úroveň kníh, ktorých napísanie či vytlačenie FPU podporil. Teda môžu tak urobiť, ale ako súkromné osoby, nie ako určovatelia verejného vkusu či arbitri rozhodujúci o tom, ktoré umenie je to „pravé“. Na to tu máme odbornú umeleckú kritiku.

Z histórie sú známe veľké umelecké diela, ktoré pobúrili verejnosť – napríklad Manetov obraz Raňajky v tráve s nahou ženou v spoločnosti oblečených mužov.

Nastaviť pravidlá rozdeľovania verejných peňazí spravodlivejšie je jedna vec a Boh v tom tejto koalícii pomáhaj. Ale hrať sa na arbitrov umenia je vratká pôda pripomínajúca päťdesiate či sedemdesiate roky.