Nikto totiž netuší, ako sa dostať zo špirály nevraživosti a vzájomného pohŕdania von. Hoci časť politikov momentálne taktne mlčí, vyhrotenie situácie im vyhovuje. Konfrontačná politika môže nabrať nové „grády“. Vzájomné kolo obviňovania už začalo. Ak skutočne chceme skoncovať s vypätou atmosférou, musíme najprv nájsť korene nenávisti a agresivity. Nebude to jednoduché.

Jednoznačne agresívnu, konfrontačnú a vyhrotenú politiku za mierou únosnosti obalenú do emočného marketingu vniesol do slovenskej politiky Igor Matovič v roku 2010. Ujala sa. Najprv rozbil pravicu, potom rozvrátil korektné vzťahy medzi politikmi, porazil úhlavného nepriateľa – Smer – za čo mu všetci tlieskali, až nakoniec svojou profesionálnou neschopnosťou a osobnou nemohúcnosťou, keď si službu verejnosti pomýlil s predsudkami povýšených na štátne záujmy, rozvrátil celý štát.

Pokiaľ teraz niekto z koaličného tábora obviňuje zo zhusťovanie atmosféry v spoločnosti, ktoré vyústilo v stredajšiu tragédiu, opozíciu, zvlášť PS, tak je to len polovičná pravda. Nielen preto, že maslo na hlave majú aj koaliční politici, ale treba rozoznávať medzi opozičnými politikmi a niektorými horlivými a zanietenými aktivistami a sympatizantmi. Paradoxne politici PS, KDH a čiastočne i SaS vystupujú hoci opozične tvrdo, ale vecne, pokojne a pragmaticky, nie emočne a nenávistne. No Matovičovo dedičstvo žije.

Nemá však teraz zmysel dumať nad tým, či bolo prvé vajce alebo sliepka. Dôležité je začať sa pozerať do budúcnosti, na rozvoj Slovenska, a hľadať styčné body.

Slovensko upadáva, ekonomika zaostáva: poďme sa pozrieť, na čom sa môžeme zhodnúť. V prvom rade zahoďme za chrbát ideologické predsudky a dogmy. Inak neopravíme cesty, mosty, železnice, nemocnice, školy, nevybudujeme nič nové. Nemožno pokračovať v politike štýlom, že všetko, čo navrhuje (od roku 2012) Smer, treba automaticky zmiesť zo stola – lebo Smer a Fico. To plodí reakciu a špirála sa roztáča. Aj teraz pri využití úspor a druhého piliera na investovanie do infraštruktúry vznikla hystéria s prehnanou rétorikou o krádeži dôchodkov, pritom s rovnakou iniciatívou prichádzajú aj vrcholní predstavitelia EÚ. Nebláznime už!

Kultúrne a ideologické vojny musia ísť na čas bokom. Je pravdou, že prehnaný progresivizmus i nacionálny populizmus majú globálnu povahu, šponujú napätie aj v iných štátoch (najmä v USA) a nedá sa im vyhnúť. No v celom svete pochopili, že atentát na slovenského premiéra je plodom enormnej polarizácie spoločnosti. Je mementom. Budíček! Ak nezačneme brzdiť, vymkne sa vývoj v spoločnosti z rúk a pôjde samospádom.

Obrat je možný. Ale len v tom prípade, ak otvoríme svoje mysle (open mind) a srdcia aj cudzím názorom a zmýšľaniu ľuďom, ktorým sme doteraz nemohli prísť na meno. Slovensko je naša krajina, sme odkázaní žiť spolu. Máme na výber, či vo vojne alebo v mieri. Nachádzame sa práve na križovatke.