Civilizácie neumierajú od hladu

Návrat k národu v časoch úpadku

Autorka je scenáristka a režisérka

Jednou z nepríjemných právd dejín je, že civilizácie zvyčajne nehynú od hladu, ale pre neochotu položiť za ne život. Radi si navrávame, že spoločnosti stoja na ekonomike, technológiách a inštitúciách, lenže pod každou civilizáciou sa nachádza vrstva tvorená ochotou ľudí obetovať sa za niečo, čo ich presahuje.

Bez nej sa každý štát mení na servisnú organizáciu pre individuálne pohodlie a za servisné organizácie predsa nikto nepoloží nič, tobôž život.

Európska únia vznikla ako projekt na prekonanie nacionalizmov, po dvoch strašných vojnách to dávalo zmysel. Lenže čím viac sa európsky projekt opiera o administratívny jazyk a všakovaké regulácie, tým nástojčivejšie má časť populácie pocit, že stratila politický domov.

Sme svedkami javu, že vo verejnom priestore nám už jazyk neslúži na pomenovanie reality, že hľadáme výrazy, ktoré by tlmili našu úzkosť z narastajúceho pocitu tejto straty.

Historicky platí, že keď nadnárodné systémy strácajú schopnosť chrániť kontinuitu každodennosti, začne sa dariť nacionalizmu. Je to obranná reakcia spoločnosti, ktorá už neverí vlastnému civilizačnému centru. Viera v národ sa stáva emocionálnou architektúrou lojality ku komunite ochotnej niesť spoločný osud.

Aj letmým pohľadom badať, že moderné demokracie dnes prejavujú rovnaký civilizačný reflex, aký predchádzal rozkladu impérií, konkrétne rímskeho.

V 3. a 4. storočí už Rím nedokázal kontrolovať hranice, do ríše prenikali germánske kmene, armáda sa rozkladala a obyvateľstvo dusili dane. Realita bola zrejmá každému, kto mal oči. Lenže rímske elity, ako my teraz, nenachádzali vhodné výrazy na pomenovanie povahy situácie, v ktorej po krk uviazli, a tak vynachádzali kadejaké eufemizmy.

Barbari sa........

© SME.sk