Slovenský pravopis v beztiažovom stave

O raketách, čo letia, a o nás, čo len tak stojíme.

Autorka je spisovateľkaNASA dlhodobo zverejňuje nádherné fotografie vesmíru. Farby, ktoré nemajú meno, hmloviny, ktoré vyzerajú ako rozliaty atrament samotného Boha, a hviezdy, ktoré sa narodili v časoch, keď sa naša Zem ešte len zviechala z kozmického prachu a priezračné jazerá a moria boli čisté ako prvá myšlienka, sa ticho prizerali ako sa o miliardy rokov neskôr po krehkom povrchu planéty po prvýkrát prejde ľudská noha, prinášajúc so sebou zvedavosť, ktorá sa pokúsi tento prastarý nebeský tanec hviezd pochopiť. 

Je to nádhera, zavše človeku stisne srdce od dojatia, najmä keď si predstaví, že vo vesmíre sa čas nepočíta na minúty, ale na svetelné roky.

A teraz, priatelia, pozor, rolujte nižšie a ak žijete na Slovensku, rovno spadnete do žumpy zvanej "komentáre".

Tam, v suteréne ľudského ducha, sa stretáva "elita". Štyri ľudové, tri promile a viera, že Zem je plochá ako ich vlastné myšlienkové obzory.

„To su len fotoshopovyni, podvod na ludi,“ píše Jožo, ktorý si naposledy prečítal etiketu na fľaši borovičky v roku 1995.

„Načo to tolko peniaze, radši kebi daly na deti,“ pridáva sa ďalší intelektuál, ktorý nedokáže vyskloňovať ani vlastné meno, ale rozumie jadrovej fúzii lepšie ako vedci v Houstone.

Dotýkajú sa očami možno počiatku sveta a vidia len podvod. Myšlienka? Nie, myšlienka je pre nich sprosté slovo. Oni majú len "miš" – tú, čo im behá v hlave, keď sa pokúsia premýšľať, prečo je obloha v noci čierna.

„Fajne to blyka, ale NASA klame,“ bodka za vesmírnym výskumom.

Ach, ľudstvo. Nádherný, úžasný vesmír, a taká malá, nevzdelaná ľudská myseľ, povzdychli by sme si, keby slovenský problém nebol ešte vážnejší a hlbší. 

Znovu letíme na Mesiac

Človek by čakal ticho, úžas, možno zatajenie dychu nad tým, že sme len zrnko prachu v obrovskom prievane. Slovenské stádo s „vysokou školou života“ a štyrmi triedami ľudovej, ktoré si mýli vesmír s pokrievkou na hrnci, ale s právom voliť, dlhodobo trieska do klávesníc svoje žlčovité pravdy.

Nevedia napísať ani slovo „myš“, no s božskou istotou vedia, že celá Andromeda je len fotomontáž niekde v Alabame. Ich mozog, ten zakrpatený zemiak, ich nepustí ďalej než po plot susedovej záhrady, no k vesmíru sa vyjadrujú s vervou generálov.

Človek im podá hviezdy na dlani a oni mu tú dlaň opľujú, lebo sa im zdá, že hviezdy slabo svietia na ich malichernú nenávisť. Vesmír je nekonečný, ale slovenská hlúposť mu sekunduje.

To je nehorázna, priam hviezdna facka do tváre ľudskej dôstojnosti. 

Misia Artemis. Už len jej názov znie ako zvon, ktorý niekto rozhojdal v prázdnej katedrále noci. Artemis je v gréckej mytológii dvojičkou boha Apolóna, ktorého meno niesol predchádzajúci lunárny program NASA zo 60. a 70. rokov. Artemis symbolizuje návrat k Mesiacu a pokračovanie tejto cesty. 

Niektorí si možno mysleli, že sme "hviezdne hračky" odložili do škatule s nápisom „Príliš drahé sny“. Ale nie. Znovu letíme na Mesiac. Je to dojímavé a drzé zároveň. 

Človek je tvor nepokojný a kamkoľvek príde, hľadá, kam by si mohol položiť klobúk. Teraz si vymyslel, že si postaví stan, ako keby šiel niekde na stanovačku - na Mesiaci, na južnom póle, kde je tma taká hustá, že by sa dala krájať, a zima, z ktorej oziabu nohy aj hviezdy.

Nebude to však stan z plátna, aký si nosíme na Pohodu, a nebudú v ňom voňať ihličie ani zmoknuté tenisky. Bude to stan zo železa a skla, malý strieborný gombík prišitý na veľký čierny kabát vesmíru. Artemis Base Camp, ale v skutočnosti je to veľmi ľudský pokus o domov na mieste, kde sa doteraz preháňali len prach a ticho.

V hlbokých kráteroch, kam slnko nenahliada, spí zamrznutá voda. Chcú tú vodu prebudiť, aby mali čo piť a dýchať, akoby chceli na Mesiac priniesť kúsok nášho pozemského rána. 

Zvláštna predstava – malý svietiaci domček na dne strieborného taniera. Astronauti tam možno budú chodiť po špičkách, aby to ticho nerozbili, a cez okno sa budú pozerať dolu na Zem. Tá bude odtiaľ vyzerať ako malá modrá loptička, ktorú niekto zabudol v tráve.

Budú tam sedieť, piť kávu z vrecúška a premýšľať, či sa nám dolu v tom veľkom svete niečo "nepripálilo". Lebo človek si môže postaviť stan hoci aj na Mesiaci, ale srdce mu aj tak vždy zostane visieť niekde na kľučke od vlastných dverí.

Artemis nie je len raketa, je to doporučený list, ktorý posielame vlastnej osamelosti.

A zatiaľ čo sa hore chystá veľkolepá vesmírna hostina, tu dole, v malej krajinke v srdci Európy, v prachu podvyživených ambícií, sa ozývajú pivní proroci. Brúsia svoje pravopisné chyby ako tupé nože. Pre nich je Artemis „podvod s káblami“ a Mesiac „namaľovaný tanier“.

Noha prilepená na umakarte

To je tuším ľudský údel - jednou nohou ste v absolútnom nekonečne a druhou sa prilepujete o pooblievaný umakart niekde v slovenskej krčme. Pozeráme vďaka vede na bohyňu lovu vo vesmíre, ale nevieme uloviť ani štipku úcty k tomu, čo nás presahuje.

Artemis odletí, zanechá za sebou ohnivý chvost, a my sa budeme hádať, či je tá žiara pravá, alebo nám ju len niekto premieta na stenu spoločnej nevedomosti.

Tu na Slovensku, kde sa čas meria na vyliate poldecáky a susedovu závisť, pôsobia aj fotky z Artemis ako hosť z inej galaxie, ktorý omylom vystúpil na zlej zastávke. 

Slovenský trubiroh stojí s rukami vo vreckách, v ústach omieľa steblo pýchy a na strieborný šíp mieriaci k Mesiacu hľadí s dešpektom dedinského mudrca.

„Načo tam lezú?“ pýta sa hlasom, v ktorom sa mieša borovička s únavou z vlastnej bezvýznamnosti.

Pre neho nie je vesmír chrámom, ale akýmsi panským huncútstvom. A zatiaľ čo inžinieri v bielych plášťoch rátajú trajektórie s presnosťou na milimeter, náš hrdina v rozťahanom tielku ráta len to, koľko z „našich peňazí“ sa zasa vyhodilo do vzduchu.

Technika, ktorá dokáže prebudiť spiace hviezdy, verzus duch, ktorý nedokáže prebudiť ani vlastnú zvedavosť. Ako veľmi nám chýba tichá pokora pred niečím, čo nás presahuje. Radšej budeme špiniť klávesnice žlčou, než by sme si priznali, akí  sme maličkí pod obrovskou kupolou vesmíru. 

Misia Artemis letí v ústrety svetlu, my v slovenskom závetrí sa však radšej zohrievame pri tlejúcej pahrebe vlastnej hlúposti. Vlastne je v tom kus poézie, ale takej, z ktorej sa chce človeku skôr plakať do piva než recitovať.

Predsa len, ak sa lepšie prizriete nášmu slovenskému trubirohovi, uvidíte v jeho očiach aj čosi iné. Možno keď v noci vyjde na priedomie, aby si uľavil. zakloní hlavu a na sekundu prestane nadávať.

V tej sekunde, skôr, než si odpľuje, v ňom možno preblesne dávny, detský úžas – ten istý, ktorý mal, keď prvýkrát uvidel kolotoč na jarmoku. Nádej, že kdesi pod nánosom žlče a pravopisných chýb stále drieme duša, ktorá kedysi chcela lietať, kým ju nepritlačila k zemi ťarcha hnoja a televíznych novín.

Slováčisko komentátor v skutočnosti nie je zlý, len sa strašne bojí, že ten obrovský vesmír mu pripomenie, aká malá je jeho záhradka.

A potom, samozrejme, príde rozuzlenie - ten istý človek, čo pred chvíľou takmer s dojatím obdivoval Mliečnu cestu, ktorú ešte úplne nezaclonil smog, sa vráti do kuchyne, sadne si k rozsvietenej obrazovke a s víťazoslávnym úškrnom naťuká do diskusie: „Artemis je blut a podvot, kktom veríte, mňa neoblbnete, ja mam sedliacki rozum!!!“

A tak tam ten sedliacky rozum sedí ožiarený modrastým svetlom monitora, zatiaľ čo pár stotisíc kilometrov nad ním letí strieborný sen ľudstva.

Artemis napokon pristane v prachu Mesiaca, no náš trubiroh zaryje nosom do prachu svojich komentárov. A ktovie, komu je v akom prachu nakoniec teplejšie.

Báť sa vlastnej hlúposti

Slovák totiž nepohŕda len raketami, on pohŕda samotnou myšlienkou, že by niečo mohlo byť zložitejšie než jeho vlastný dvor. Pre neho je vzdelanie zdrapom papiera, ktorý „ inteleguáni z mesta“ dostali za to, že vedia pekne rozprávať, a kultúra? To je preňho v lepšom prípade vrieskajúci televízor v sobotu večer a v horšom „vymýšľanie si“, ktoré mu len pletie hlavu. Tragický obraz národa, ktorý si mýli kritické myslenie so sprostou drzosťou.

Náš Slováčisko so zamasteným pupkom verí, že jeho „sedliacky rozum“ (ktorý je často nedostatkom fantázie a prebytkom tvrdohlavosti) je viac než storočia vedeckého bádania. Vzdelanie v jeho očiach nie je kľúčom k slobode, ale podozrivým nástrojom na oklamanie „prostého človeka“. A tak radšej zostáva v tme, lebo tam aspoň nevidno, koľko toho nevie.

Kultúra je len lacný lesk, akási lacná bižutéria ducha, ktorú si kúpi v diskontoch zábavy. Slovač chce smiech bez hĺbky a pravdu bez námahy.

Keď nám NASA ukáže galaxiu, Slováčisko tam okamžite hľadá skrytý mikrofón, lebo krása bez úžitku je preňho podozrivá. On nepotrebuje symfóniu hviezd, jemu stačí odrhovačka.

Vitajte na Slovensku, kde sa nevedomosť  stala cnosťou a pravopisné chyby v komentároch sa považujú za prejav úprimnosti. Artemis letí k Mesiacu, nesúc so sebou dedičstvo Homéra, Newtona a Einsteina, ale Slovač zatiaľ víťazoslávne dopisuje pod príspevok: „Kto vam to plati?! Radsej dajte dochodcom!!!“

Kým sa nezačneme báť vlastnej hlúposti viac než hviezd, budeme národom, ktorý hľadí na zázrak a vidí v ňom len špinu na okne. 

Tu dolu, v slovenskom závetrí, sa nad klávesnicami odohráva ešte čosi, politické čachre-machre vládnej garnitúry, ktorej očividne stačí, že slovenský trubiroh trafí raz za štyri roky správnu kolónku, pretože vo veľkom vesmíre moci sa nerátajú svetelné roky ani hĺbka myšlienky, ale len masa zdvihnutých rúk, ktorú netreba vzdelávať.

Stačí ju kŕmiť strachom a lacnou zábavou, lebo pre tých, čo teraz na Slovensku vládnu, je každý jeden negramotný výkrik do tmy vzácnym palivom pre ich vlastnú, prízemnú misiu, v ktorej Mesiac nehrá žiadnu rolu, ak sa naň nedá nalepiť predvolebný plagát so sľubom, že ten otravný vesmír nakoniec predsa len zakážu ako dáky časopis.

Horšie je, že na národe, ktorý na literatúru zanevrie a knižku obchádza ako nejaký podozrivý predmet, sa pomaly usádza zvláštna tuposť, ktorá napokon vyvrie na povrch ako nezameniteľná národná sprostosť, ktorú už človek nezakryje ani pekným oblekom, ani rečami o tradíciách, lebo mu v očiach chýba nepokojný jas premýšľajúcej bytosti.

Zoom: Artemis II letí domov, ľudia sa vrátili k Mesiacu

Týždenný podcast o novinkách z vedy.

Ako astronauti trávia voľný čas počas misie Artemis II, čo jedia a ako cvičia?

Astronauti sa po dni plnom vedeckých pozorovaní vracajú domov.

Pozrite si prvé fotky z preletu Artemis II poza Mesiac. Ukazujú krátery, Zem aj zatmenie Slnka

NASA zverejnila niekoľko nových záberov z misie Artemis II.

Najčítanejšie na Komentáre

Čo dosiahol Trump v Iráne? Oznámil, že sa bude zarábať veľa peňazí 7 004

Cynická obluda: Šutaj Eštok nás pripravuje 3 920

Kto je Péter Magyar? A prečo nemusí byť maďarský Matovič 1 917

Vysvetľujeme tak, aby aj Juraj Blanár rozumel (píše Samo Marec) 760

Cynická obluda: Zelenskyj na roztrhanie 708

Cynická obluda: Radosť byť ženou na Slovensku 629

Karikatúra dňa: Našepkávači 530

Prečo nemôžeme veriť sľubom Západu 473

Vysvetľujeme tak, aby aj Juraj Blanár rozumel (píše Samo Marec) 17 907

Kto je Péter Magyar? A prečo nemusí byť maďarský Matovič 9 838

Čo dosiahol Trump v Iráne? Oznámil, že sa bude zarábať veľa peňazí 7 004

Opäť len ďalší „deadline“ od Trumpa 6 612

Ako znie „bruselobijec“ Orbán, keď sa podkladá Putinovi 6 542

Cynická obluda: Zelenskyj na roztrhanie 6 061

Cynická obluda: Šutaj Eštok nás pripravuje 5 583

Fico si chce sprivatizovať mier 5 560

Orbán vytiahol doslova bombu 36 730

Vysvetľujeme tak, aby aj Juraj Blanár rozumel (píše Samo Marec) 34 717

Veľmi plytká Tisza 20 215

Cynická obluda: Radosť byť ženou na Slovensku 11 466

Kto je Péter Magyar? A prečo nemusí byť maďarský Matovič 10 849

Výbušnina pri ropovode? Orbánove pokusy sú dnes už na smiech 9 526

Karikatúra dňa: Slovenské MAGA 8 933

Orbán vytiahol doslova bombu 36 730

Vysvetľujeme tak, aby aj Juraj Blanár rozumel (píše Samo Marec) 34 717

Ako Pán Nikto proti Putinovi rozhádal českých slniečkarov (píše Petra Procházková) 22 934

Veľmi plytká Tisza 20 215

Jeden z posledných veľkých ceremoniálnych sviatkov našej doby (píše Michal Havran) 15 822

Cynická obluda: Napätia aj na vývoz 12 324

Cynická obluda: Radosť byť ženou na Slovensku 11 466

Máte elektrický bicykel?

Prečo máte doma chladno, aj keď kúrite naplno?

Budúcnosť liečby kĺbov a kostí už dnes

Robíš túto chybu s peniazmi? Väčšina ľudí áno

Dlhovekosť nie je náhoda, ale výsledok zdravého životného štýlu

Toto sa deje s pneumatikami po prezutí. Väčšina vôbec netuší

ESG ako nástroj riadenia: Ako Mecom premieňa dáta na výhodu

Slovenská sporiteľňa je najlepšou bankou na Slovensku

Toto sa deje s pneumatikami po prezutí. Väčšina vôbec netuší

Beauty deň bez plánovania a zbytočného stresu

Budúcnosť liečby kĺbov a kostí už dnes

Máte elektrický bicykel?

Prečo máte doma chladno, aj keď kúrite naplno?

ESG ako nástroj riadenia: Ako Mecom premieňa dáta na výhodu

Klíma v horúčavách nestíha? Chyba nie je vnútri, ale vonku

Hlavné správy zo SME.sk

Má rakovinu krvi. Čakanie na liek, ktorý štátna poisťovňa odmieta preplatiť, mu zničilo zdravie ešte viac

Jurajova liečba stojí 320-tisíc eur.

Tréner Országh informoval o neúčasti hráčov na majstrovstvách sveta. Chýba Tatar i líder zo Švédska

Všetci títo hráči majú zdravotné problémy.

Sme naozaj odsúdení na to, aby sme sa za tento štát a jeho predstaviteľov museli hanbiť?

Kedy som bol hrdý na Slovensko.

Opičie kiahne na Slovensku: Potvrdených je päť prípadov

S ovčími majú spoločného len málo.

Čo dosiahol Trump v Iráne? Oznámil, že sa bude zarábať veľa peňazí

Čo dnes stojí v ceste Putinovi, aby sa nevyhrážal Ukrajine vymazaním zo svetovej mapy.

Last Minute Dovolenka

© SME.sk