Baby boomers z východného bloku

Ťarcha je obojstranná a je aj na strane rodičov.

Autorka je spisovateľkaKaždý vnímavý dospelý žijúci v tomto svete naráža na odkazy o traumách, ktoré nám spôsobilo detstvo a rodičovské prístupy. Čas, keď sa začalo odkrývanie osobných tabu, rozlámal aj moje dobre poukrývané reminiscencie na kúsky. Bolo to presne na rozhraní tisícročí.

Potom sa, veľmi pozvoľna, v našich slovníkoch usadili pojmy ako ťažké detstvo, trauma, disociácia, vnímavosť, rešpekt, zranenia, narcistickí rodičia, manipulatívni rodičia, ľahostajní rodičia, nevedomí rodičia, jednoducho – rodičia.

Pri kreslení počúvam mladú ženu vo veku mojich detí, ako rozpráva o rozvode rodičov, o nedostatočnej podpore, opustenosti a ignorovaní potrieb. Zverejnením svojich pocitov pomáha všetkým, ktorí prežili podobné. Rozplače sa. Hovoriť o tom, čo sa stalo, vyžaduje odvahu. Rozprávanie je liečivé a hovoriť o zraneniach sa stáva takým samozrejmým ako predpoveď počasia.

Prežívanie žiadnej dotknutej osoby nezľahčujem, ale aj tak sa po rokoch počúvania, vnímania, rozjímania a čítania všetkého na túto tému, od románov po učebnice psychológie, čudujem, že nestojím na balkóne a nekričím: Za všetko môžu matky!

Som z generácie, pri ktorej sa na margo výchovy používal výraz studený odchov. Naše mamy si nekládli otázku, čo je správne. Robili veci tak, ako ich robila väčšina, dávali to, čo dostali a čo sa naučili, najviac však to, čo sa nenaučili. Je to generácia žien – baby boomers z východného bloku. Od toho, že nás kŕmili umelým mliekom, po samozrejmý pobyt v jasliach, škôlkach, družinách, bez diskusií o tom, čo cítime, čo nám chutí a prečo si nechceme obliecť modrý sveter. O tom sa nedebatovalo.

Traumy dnešných sedemdesiatnikov a starších sú rovnako veľké ako zranenia ich detí. Záujem o moje prežívanie mal pred štyridsiatimi piatimi rokmi u mojich rodičov najnižšiu možnú prioritu. Sebapoznanie, sebareflexia, žiadne takéto pojmy sa v ich slovníku nenachádzali.  

Prišli sme zo školy a otvorili sme si kľúčom na krku. Odkrojili sme si chlieb, natreli niečím alebo aj ničím, robili sme si úlohy a čakali na mamu. Niektorí aj na otca, ale ruku na srdce, život nebol seriál, funkční otcovia boli v mojej generácii, alebo, nech som spravodlivá, prinajmenšom na našej ulici, zvláštny úkaz. Boli síce fyzicky prítomní, ale rozhodnutia ležali na pleciach mám.

Akoby v spoločnosti existovala akási navigácia, ktorá nás nekompromisne ženie do búrlivých vôd odkrývania minulosti, do oddeľovania jednotlivých nitiek, vyťahovania najjemnejších vlásočníc z útrob podvedomia.

Moja generácia sú ľudia, ktorí poväčšine neboli počúvaní, objímaní ani bozkávaní, nikto nás pri príchode odkiaľkoľvek nezahŕňal dotykmi a už vôbec sa nevypytoval, čo cítime, ak sme sa báli ísť k zubárovi, na........

© SME.sk