Nutná sebaobrana voči Orbánom, Ficom a ďalším

Ako sa brániť voči politikom, ktorí EÚ cielene sabotujú?

Autor je vydavateľom EuBrief.

Čo má Únia robiť s členskými krajinami, ktoré predstavujú bezpečnostné riziko? Ako sa brániť voči politikom, ktorí ju cielene sabotujú?

V čase, keď budete čítať tento komentár, už sa vám možno nebude zdať táto otázka tak naliehavá. Viktor Orbán prehrá voľby a Robert Fico, ako vždy, keď išlo do tuhého (a o európske peniaze), stratí odvahu.

Možno sa Orbán viac či menej nečestným spôsobom udrží pri moci. Alebo nie, ale Fico naozaj naplno preberie jeho štafetu európskeho vyvrheľa. A možno voľby v inej krajine vynesú k moci ďalšieho politika, ktorý si urobí agendu zo zrádzania európskych princípov a spojencov.

V každom prípade, Únia v týchto nepokojných a ťažkých časoch potrebuje „bojový plán“. Musí sa vedieť vysporiadať so situáciou, keď sa ju vláda členskej krajiny pokúša rozkladať zvnútra.

Na úvod, dve dôležité poznámky. Európska únia nemá mechanizmy ani kompetencie starať sa do toho, kto vyhrá vo voľbách a zostaví vládu. To je právom občanov členskej krajiny, a tí istí občania znášajú následky svojej voľby. Vrátane toho, ak si vyberú politikov, ktorí ohrozujú ich prístup k benefitom, ktoré členstvo v EÚ prináša.

Európske inštitúcie nemanipulujú voľby v členských štátoch. To však neznamená, že na ne (a na ich výsledok) nemôžu mať názor. Rovnako to neznamená, že ten názor nesmú verejne prezentovať. Okrem iného aj preto, že sabotovanie európskej spolupráce poškodzuje všetkých v Únii. A ochranu dodržiavania európskych princípov a pravidiel majú niektoré inštitúcie priamo vpísané do svojich štatútov.

O to viac v prípadoch, keď nejde už len o nesprávne či meškajúce implementovanie nejakej európskej legislatívy, ani občasné priživenie sa na euroskeptickom sentimente. Nejde o „iný názor“ na smerovanie EÚ. Ide o zásadné porušenia princípov EÚ, dôvery spojencov a sabotáž v kľúčových otázkach.

Na ilustráciu stačí niekoľko príkladov z nedávnej minulosti: maďarský minister zahraničia servilne vynášal do Moskvy informácie z európskych rokovaní. V spolupráci so slovenskou vládou, na pokyn Moskvy, zaisťoval vyškrtnutie zo sankčných zoznamov osôb blízkych Putinovmu režimu.

Prehlboval spoluprácu s režimom, ktorý dnes predstavuje najväčšie bezpečnostné riziko pre Európu a na európske krajiny opakovane útočí (zatiaľ hybridne). K tomu pripočítajme podkopávanie inštitúcií právneho štátu a oslabovanie demokracie, ako aj nerešpektovanie princípu lojálnej spolupráce, ukotveného v európskych zmluvách.

Európske inštitúcie sa tento problém pokúšali riešiť viacerými nástrojmi. Aktivovaním článku 7 (na ktorého konci môže byť suspendovanie hlasovacích práv), zastavením eurofondov, obchádzaním problémových vlád pri rozhodovaní, snahou o politický obchod.

Problémom doterajšieho prístupu je........

© SME.sk