S hnisavou rukou, bez prstov. Cesta na front je otvorená všetkým (píše Petra Procházková)

Buď chlap! Láka ruská armáda do boja, kým sa matky snažia zabrániť odvodu.

Autorka je redaktorkou českého Deníka N

Šepká sa o tom. Zaručené správy kolujú po sociálnych sieťach, muži od osemnásť do päťdesiat rokov už majú zbalenú batožinu. Po jesenných voľbách vraj ruský prezident Vladimir Putin vyhlási mobilizáciu.

Možno. Ale ono sa to už deje. Nevyhlásená, skrytá, plazivá, a stále intenzívnejšia mobilizácia.

Príbehy ruských mužov, ktorí pocítili na vlastnej koži ťarchu verbovačovho biča a dostali sa do zákopov bez toho, aby sami chceli, nevyvolávajú ani tak ľútosť nad ľuďmi neschopnými vzoprieť sa režimu, ako celkom iné pocity...

Verchňaja Pyšma je mesto vo Sverdlovskej oblasti na Urale. Také predmestie Jekaterinburgu. Teraz ho preslávilo niekoľko miestnych žien, manželiek a matiek.

Postavili sa na cestu, chytili sa za ruky a zastavili svojimi telami PAZik. Asi najväčší symbol sovietskeho automobilového priemyslu, ktorý prežil do dnešných dní – menší autobus vyrábaný v nezmenenej podobe od roku 1989.

Tento mal čierne poznávacie značky. Slávny ruský novinár Dmitrij Kolezev opisuje situáciu z 21. júna takto:

„Dievčatá, vstávame, všetky, nedáme ich!“ Kričí najodvážnejšia zo skupinky.

„Nechajte ma objať syna,“ vzlyká ďalšia zúfalá matka a vrhá sa pred vozidlo plné mužov. Spolu s ostatnými vytvárajú na ceste barikádu. „Odvážajú hlavne Sočky!“ Informujú sa navzájom o mužoch, ktorí sedia vo vnútri. Sočky je slangové označenie pre dezertérov a je skratkou oficiálneho označenia SOČ, čo znamená samovoľnoe ostavljenie časti, teda samovoľné opustenie jednotky.

Keď ich chytia, umiestňujú ich vo vojenskom stredisku pre dezertérov, ktoré je práve vo Vrchnej Pyšme.

„Nikam nepôjdu! Počujete? Nikam nepôjdu. Nech hneď vystúpia,“ ozýva sa z davu.

Medzi kričiacimi je aj Tatiana K. z Jekaterinburgu, vojenská lekárka, ktorá ošetrovala ranených ruských vojakov počas vojny v Čečensku, manželka vojaka z povolania – veliteľa tankového práporu, ktorý v roku 2008 dobýval pre ruské impérium kúsok Gruzínska. Teraz je navyše matkou dezertéra Dmitrija Blizňuka.

Večer 21. júna niekto zavolal z neznámeho čísla. Zdvihla to a tam sa ozval Dima! Vraj už ho nakladajú do autobusu a vezú späť „tam“. Tatiana skočí do taxíka a ide k bráne, kde už stoja ďalšie ženy. Chcela ho len objať a dať mu nové topánky. Preto sa tu s ostatnými drží za ruky a proti svojmu presvedčeniu sa stáva rebelkou.

K synovi sa neprebojuje. Potrebovala mu povedať, aby si, ako mu umožňuje zákon, vybral z dvoch možností – vojna alebo kriminál – tú druhú. Ale nevie, že takúto voľbu mu nedali.

Dima šiel v stopách rodičov a do armády vstúpil pred veľkou ruskou inváziou na Ukrajinu, no problémy so zdravím ho čoskoro poslali do civilu. Živil sa opravami telefónov.

V roku 2024 ho kamarát presvedčil, aby podpísal kontrakt s ministerstvom obrany ako operátor dronov. Vraj je to skvele platené a rovnako bezpečné, ako opravovať mobily. Len čo podpísal, povedali mu, že na dronoch je plno, zato je veľa voľných miest v útočnej........

© SME.sk