Táto krajina nie je pre deti. Príbeh tých, ktorých štát nechce počúvať

Existuje moc, ktorú ako dospelí nezvládame. Moc nad deťmi.

reportérka denníka SME

„Zavri papuľu! Nikto ťa nevyzýval k tomu, aby si rozprával, nikto nie je zvedavý na to, čo chceš povedať!“ vrieska ženský hlas, kým stojím pred výťahom a čakám, kto z neho vystúpi. Napokon sa ukáže suseda so svojím asi dvanásťročným synom.

Žijú sami, bez otca. Takmer vždy, keď ju stretnem, s niekým telefonuje a hlasno sa sťažuje na svojho bývalého manžela. Jej syn zvyčajne kráča zachmúrený pol metra za ňou. Keď však zazrie moje malé dieťa, zrazu si nasadí úsmev a začne sa môjmu synovi láskavo prihovárať.

Dve tváre jednej ženy z môjho činžiaka mi pripomínajú dve tváre Slovenska. Prvá je na pohľad prívetivá, ktorá neochvejne prezentuje ochranu detí pred násilím, šikanovaním, návykovými látkami a na dôvažok aj pred rôznymi „zvrátenými ideológiami“.

Do tej druhej, odvrátanej tváre, sú však vpísané stovky až tisíce prípadov, ktoré ilúziu o ochrane detí a prívetivosti rúcajú. Stačí si otvoriť výročné správy verejného ochrancu práv alebo komisára pre deti z posledných rokov, či len obyčajné články v novinách. Stačí sa pozrieť do rodiny alebo do výťahu vo vlastnej bytovke.

Slepé škvrny našej spoločnosti

„Deti sú plnohodnotnými nositeľmi ľudských práv. Ich vek, závislosť od dospelých či zraniteľnosť nesmú byť dôvodom na to, aby sa na ich práva zabúdalo alebo aby boli odsúvané na okraj verejného záujmu,“ pripomenul verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský počas tohtoročného Medzinárodného dňa detí.

Ak si však položíme otázku, kde všade práva detí porušujeme, odpoveď je trpko jednoduchá: takmer všade. Nielen za zatvorenými dverami patologických rodín, ale aj v inštitúciách, ktoré by deti mali chrániť, vzdelávať či liečiť.

Stačí si spomenúť na deti so zdravotným znevýhodnením, ktoré nechcú prijať bežné školy, na rómske deti segregované v špeciálnom školstve, na deti čakajúce na........

© SME.sk