Vyhorenie ako moderný spoločenský status

Naši predkovia poznali vyčerpanie, ale len zriedka vyhorenie.

Autorka je scenáristka a režisérka

Vstávam po šiestej, otvorím okno, aby som počula kohúty, ktoré chovajú susedia presne pre tento účel, prebudiť a rozptýliť zdrapy nočných desov kamsi do studenej hory. Sused hovorí, že v doline za kopcom videli vysokú zver strhnutú vlkmi.

Dúfam, že má pravdu, pretože les, ktorý má zuby, je ozajstný, zbavený výrazu „park“, ktorý neznášam, pretože evokuje skrotenie. O hodinu prídu majstri, aby vyrovnali komín a vyšpárovali kamennú stenu, ktorú sme odhalili za eternitom a kunami prežratou sklenenou vatou.

Musím zasadiť dvadsať koreňov malín a tis od krstnej, na obed strčím do trúby hurky a nakrájam k nim včerajší chlieb. Počas dňa si u nás podávajú kľučky majstri všetkého druhu, stolár, kachličkár, pilčík a zopár susedov v odeve, ktorý vyšiel z módy niekedy po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy, a v obuvi, ktorú hádam zdedili po niektorom partizánovi z rodiny.

Zalievam kávu a vynášam keksy, vyzerám pri tom rovnako dogabane a šťastne ako oni. Večer navláčim drevo, zakúrim a nohy vo vlhkých ponožkách vystriem k teplu a svetlu. Minule ma navštívil kamarát z Bratislavy a povedal, že byť na vidieku je fajn, aj si to sám vyskúša, ak vyhorí a to sa mu asi stane, lebo fakt má toho veľa, nevie čo skôr. 

Premýšľam, kedy sa z únavy stal znak dôležitosti a z prepracovania forma spoločenského statusu. V minulosti bol predsa symbolom úspechu čas, čas na knihu, na rybárčenie, na špacírku v kúpeľnom meste. A zrazu sa prestíž meria jeho nedostatkom? Naši predkovia poznali vyčerpanie, ale len zriedka........

© SME.sk