Naše zdravotné údaje môže vidieť viac ľudí, než si myslíme

Systém pracuje s najintímnejšími informáciami.

Autorka bola štátnou tajomníčkou ministerstva zdravotníctva.Keď sa povie elektronické zdravotníctvo, väčšina z nás si predstaví niečo praktické a užitočné. Lekár vidí naše výsledky vyšetrení, nemusíme nosiť papiere a systém funguje efektívnejšie. To všetko je pravda. Má to však jednu podmienku: štát musí veľmi presne strážiť hranicu medzi dostupnosťou údajov pre liečbu a právom človeka na súkromie.

A práve tu mám vážnu pochybnosť.

Po preštudovaní zákona o národnom zdravotníckom informačnom systéme som presvedčená, že rozsah zdravotných údajov, ktoré sa na Slovensku zbierajú a sprístupňujú, prekračuje hranicu primeranosti a v niektorých častiach môže byť v rozpore s princípmi ochrany osobných údajov zaručenými ústavou aj európskym právom.

Údaje o zdravotnom stave patria medzi najcitlivejšie osobné údaje vôbec. Európska legislatíva aj GDPR hovoria, že bez súhlasu človeka sa môžu spracúvať len vtedy, ak je to nevyhnutné, sprístupňovať len oprávneným osobám a len na jasne definovaný účel.

Slovo „nevyhnutné“ je tu kľúčové.

Ak sa idem k logopédovi naučiť „R“, je primerané, aby mohol mať prístup k mojej detailnej zdravotnej dokumentácii - informáciám o liekoch, hospitalizáciách, liečbe? Ak ma bolí koleno a ortopéd ma vyšetrí na základe elektronického výmenného lístka, je naozaj nevyhnutné, aby mal veľmi široký prístup k mojej zdravotnej histórii? A je primerané, aby široký okruh zdravotníckych pracovníkov vedel nahliadať do pacientskych súhrnov len na základe znalosti rodného čísla?

Pacientsky sumár považujem za jeden z najproblematickejších bodov systému. Má obsahovať kritické informácie dôležité na záchranu života – alergie, závažné diagnózy, lieky či riziká. Lenže realita je iná. Po nahliadnutí do vlastného sumára som zistila, že obsahuje aj množstvo banálnych diagnóz z minulosti,........

© SME.sk