Najodpornejšou vlastnosťou vojny je to, že čím je absurdnejšia, tým viac ľudí na svoju stranu strháva. Nie sú to len zbrane a zopár „dirigentov“ na vysokých pozíciách, sú to najmä nekonečné zástupy tých, ktorých dokážu presvedčiť, že ozvať sa za mier je prejav slabosti, naivity alebo dokonca prehry.

Jedna z najzásadnejších intelektuálnych obhajob mieru v 20. storočí sa odohrala na začiatku španielskej občianskej vojny na pôde univerzity v Salamance. Vtedajší rektor, slávny španielsky filozof a spisovateľ Miguel de Unamuno, sa ako mnohí iní odporcovia vojenských riešení ocitol v pozícii „zradcu“ zo strany republikánov, ktorí čakali, že sa na pôde „chrámu inteligencie“ zastane fašistických Francových generálov. Alebo že bude mlčať. Unamuno však predniesol prejav, ktorý sa stal manifestáciou sily človeka povedať „áno“ životu.

Generál Millán Astray predtým opísal niektoré časti španielskej spoločnosti ako rakovinu na tele spoločnosti. „Fašizmus bude vedieť, ako ich vyhladiť, zarezávajúc do živého tela ako dobrý chirurg zbavený zbytočnej sentimentality“. Spokojný so svojimi metaforami na záver zvolal Nech žije smrť! a falangy mu urobili nesentimentálne echo: „Dole s inteligenciou! Nech žije smrť!“

Unamuno, vedomý si toho, že sa od neho čaká „zaradenie“ na jednu z bojových strán, ich najskôr upozornil, že sa nachádzajú na pôde chrámu inteligencie, ktorého je kňazom on, nie oni. Potom pokračoval: „Práve som počul nekrofilný a nezmyselný výkrik nech žije smrť. Znamená to, nech zomrie život?… Vyhráte, lebo hrubej sily máte viac než dosť. Ale nezvíťazíte. Na víťazstvo treba presvedčiť. A na presvedčenie je potrebné niečo, čo nemáte – rozum a oprávnenosť na boj. Považujem za zbytočné žiadať vás, aby ste mysleli na Španielsko.“

Duch Unamuna a význam nekompromisnosti postavenia sa intelektu na stranu lásky k životu v poslednom týždni ožil niekoľkokrát. Nie len preto, že to bol práve premiér Španielska Pedro Sánchez, kto odmietol kričať Nech žije smrť! v blízkovýchodnej misii dobrých chirurgov bez zbytočnej sentimentality. Pápež Lev XIV., od ktorého zrejme Trump očakával, čo pôvodne Millán Astray od Unamuna, (veď je to „náš človek“), predniesol proti nekrofilným tyranom svoju vlastnú „reč v Salamance“.

Trumpovský modus operandi zastrašovania a normality submisívnej spolupráce Európy s vojnovými štváčmi konštruktérov z NATO roky fungoval. No kým väčšina lídrov liberálnych demokracií sa zdráha priamo odsúdiť otvorené výzvy na genocídu (bude zničená celá civilizácia), pápež sa k architektom katastrofálnej vojny, čo nemajú ani rozum, ani oprávnenie na boj vyjadril otvorene. A neušetril ani Netanjahua, hoci ani jedného z propagátorov nekrofilných výkrikov nemenoval. To už ani nie je potrebné.

Ďalší, kto potešil sentimentálnych zástancov rozumu v konfliktných situáciách, je brazílsky prezident Inácio Lula da Silva. Otvorene oznámil prostú pravdu, že Bezpečnostná rada OSN a OSN ako multilaterálne inštitúcie založené na predchádzanie oslavnému šíreniu permanentného vraždenia rozhodne nefungujú. Ako by inak bolo možné, že liberálne demokracie tak dlho akceptujú o. i. genocídu v Gaze, a vrážanie miliárd do zbrojenia je prirodzenejšie ako potreba pokúšať sa komunikovať v spoločnom svete? Ale, samozrejme, považujem za zbytočné žiadať hlúposť a hrubú silu, aby mysleli na ľudí.

© Autorské práva vyhradené

© Pravda.sk