Szabadság, szerelem, e kettő kell nekem... Sloboda, láska, mne tie dve sú potrebné... ale aké, pán Magyar? |
Keď víťaz maďarských volieb Péter Magyar vo svoj veľký deň hovorí, že je to „deň slobody“, dá sa to pochopiť, najmä ak v predvolebnej kampani cieľavedomo vyvaril dostatočné množstvo citlivých spoločenských struniek a lektvar zaberá.
Dá sa pochopiť aj to, že ľudia na námestiach majú po rokoch krajne pravicovej vlády Fideszu pod taktovkou Viktora Orbána pocit, že prišla chvíľa, keď budú môcť produktívne vyjadriť politický nesúhlas: mnohí trebárs s tým, že Maďarsko asi ako jediná európska krajina zakázala akékoľvek protesty proti genocídnej politike Izraela a Orbán dokonca pekne po veľkopansky rozprestrel pred medzinárodne stíhaným zločincom Netanjahuom v Budapešti červený koberec. I keď treba povedať, že za toto sa morálke „demokratickej Európy“ rozhodne nespreneveril, a problémom neboli ani klientelistické siete superkapitalistov, ktoré zredukovali základné sociálne funkcie štátu na minimum. Problémom bolo len to, že nešlo o oligarchov západných. A dá sa pochopiť aj to, že dav namiesto tohto všetkého posiela domov „Rusa“, ktorý, síce v Maďarsku nie je, ale na každej rovine symbolizuje všetko, pre čo sa Maďarsko vzďaľuje „slobode“.
Oveľa ťažšie pochopiteľné sú však reakcie o niečo menej priamo zainteresovaného okolia, najmä častí slovenskej spoločnosti. Pravdepodobne sa rýchlo stane, že oslavné sonety o mýtickej slobode na rozochvených perách zoschnú ako trikolóry meruôsmych rokov na Petőfiho pomníkoch. Nie preto, že by Maďarsko – a stredná Európa – nepotrebovali zmenu, ale preto, že emócie sú len pomôckou na odsúvanie poctivej analýzy reality; sú len morfiom na bolesť vo vyberaní si medzi morom a cholerou a udržiavaní viery, že jedna z chorôb je lepšia.
Péter Magyar aj pred začiatkom vlády stelesňuje väčšiu zmenu pre bruselských technokratov ako pre nespokojných obyvateľov svojej krajiny. Nemá žiadny ekonomický politický program a sociálne riešenia už vopred zastrel zmesou veľkomaďarského nacionalizmu a účelového aktivizmu vraj na podporu sexuálnych menšín. Hoci premiér „všetkých Maďarov v Karpatskej kotline“ iste nezačne iredentou, zo slovenskej strany – rozhodne nie z jej opozičnej časti – sa do budúcnosti nečrtá žiadna aspoň relatívne dôstojná intelektuálna politická protiváha, a to ani na úrovni súčasného amatérskeho politického aktivizmu.
Vyšvihol sa zradou častí členov neoliberálneho systému, ktoré pomáhal budovať, a kým doznievanú hymnické spevy o slobode, je pravdepodobné, že do Maďarska sa obnoví tok financií do rovnakých vrecák ako doteraz. Zvyšky povedomia o sociálne spravodlivejších reformách budú v hysterickej v spoločnosti „radostne“ blednúť, až kým nebudú pozostatky možnej ľavicovej perspektívy celkom nahradené kultom súkromného mamonu. Zaváži len to, aká svetová strana sa mu prisúdi.
© Autorské práva vyhradené