Po vyhlásení dvojtýždňového prímeria, ktoré po útoku na Irán prišlo ako posledná brzda vyhlásenia Donalda Trumpa o zničení civilizácie, sa v pakistanskom Islamabade konali rokovania o prímerí medzi Iránom a USA.

Trvali 21 hodín a dopadli tak, ako sa očakávalo: nijako. Pre takýto výsledok boli zásadné predpoklady. Ako obvykle, nezačali sa na báze rovnocennosti, ale tradičným vydieraním a nátlakom zo západnej strany na Irán, aby vo svojich desiatich požiadavkách upustil od tej, ktorá do prímeria zahŕňa aj Libanon.

Izrael totiž pokračoval v útokoch na Libanon od prvej chvíle veľkorysého pristúpenia Iránu na priame rokovania s protistranou, aj napriek tomu, že jeden z vyjednávačov prímeria, pakistanský predseda vlády Šáhbáz Šaríf, vyhlásil, že USA a ich spojenci súhlasili s okamžitým prímerím všade vrátane Libanonu.

Očividne sklamaný z akéhokoľvek prímeria a povzbudený opojnou beztrestnosťou však izraelský predseda vlády Benjamin Netanjahu okamžite ohlásil, že v Libanone zatiaľ bude pokračovať v „bojoch a pozemnej operácii“. Priamou reakciou Izraela na návrh prímeria medzi USA a Iránom so zahrnutím Libanonu bol útok izraelského letectva, ktorého obeťou sa stalo viac ako 300 civilistov.

Irán teda vonkoncom nemá prečo dôverovať akýmkoľvek sľubom z izraelsko-americkej strany, ktoré sa opakovane prejavili ako lživé, nespoľahlivé a zákerné.

Na sobotných rokovaniach nástojil na svojej plnej právomoci a tranzitných poplatkoch v Hormuzskom prielive, čo je popri prímerí na všetkých územiach v širokom regióne a reparáciách zo strany Iránu jednou z najmenej diskutovateľných oblastí. Napriek teda prakticky nemožnej zhode sa ale pakistanskí mediátori pokúšali rokovania naďalej držať pri živote.

A čo v takých chvíľach zatiaľ neurobí trinásta sudička Netanjahu? Pred celým svetom sa na sociálnych sieťach pochválil (a svojich verných zrejme potešil), že izraelský boj proti Iránu a všetkým jeho spojencom rozhodne v ničom nie je ohrozený.

Očividne sme sa ocitli v situácii, v ktorej by sme mali vidieť jasne. Tohtoročný útok na Irán je poslednou bodkou za dlhým súvetím, ktoré sa medzinárodnú diplomatickú arénu pokúšalo (úspešne) interpretovať ako právo Západu trestať kohokoľvek, kto si dialóg predstavuje ako riešenie konfliktu rovnocenných partnerov.

So starým koloniálnym pravidlom „exterminovať všetky zvery“ prišiel napríklad Financial Times: „Treba vykonať záverečné eliminovanie iránskych predstaviteľov, ktorí boli ušetrení na účely rokovaní.

Musia pochopiť, že ich životy doslova závisia od dosiahnutia dohody, ktorá bude vyhovovať Trumpovi. Ak odmietnu, budú zabití.“

Dnes už by nemalo byť odvahou položiť si otázku, ktorú nedávno sformuloval John Mersheimer: Ako by sme v časoch po druhej svetovej vojne hovorili o politikoch, ktorí vyzývali na zničenie civilizácií a extermináciu, a ako by sme s nimi naložili?

Právo intervenovať prisudzované elitnému klubu vyvolených nie je prejavom civilizovanosti, je to normalizovanie násilia až do bodu, keď ho prestane spochybňovať celý svet.

© Autorské práva vyhradené

© Pravda.sk