Akčňák, v ktorom som nikdy nechcel hrať
Ako školák som mal najväčšiu hrôzu z telesnej výchovy. Zdatnejší chlapci sa vysmievali slabším. Mohli si vlastne dovoliť čokoľvek. Bolo jasné, že jedného dňa sa z nich stanú vodcovia svorky, ktorí budú vytyčovať pravidlá pre bezbranných.
Výsmech na hodinách telesnej výchovy sa ešte zdal zniesť. Horší však boli telocvikári, ktorí sa pred kolektívom nerozpakovali ponižovať nešikovných a bucľatých žiakov, pričom sa uchyľovali aj k telesným trestom.
Nevýslovne ma ponižovalo už len to, že sme museli nosiť trenírky. V tom čase ma vychovávali prudérne založení starí rodičia. Bol som hanblivý, nerád som sa obnažoval. To, že som po ihrisku musel pobehovať s holými nohami, som považoval za brutálne pošliapanie mojej ľudskej dôstojnosti. Ponižovanie na hodinách telesnej výchovy pokračovalo aj na gymnáziu a čiastočne aj na vysokej škole.
Koncom osemdesiatych rokov som objavil báseň Allena Ginsberga Kvílenie, v ktorej sa píše o neborákoch „ktorí sa s plačom zrútili v bielych telocvičniach, nahí a trasúci sa pred mašinériami iných kostier…“ A došlo mi, že aj telocvikár, rovnako ako major na vojenskej katedre či ktorýkoľvek aparátnik sú len chabé a smrteľné skelety, pred ktorými by sa nik nemal triasť. Uveril som, že príde doba, v ktorej budem môcť byť pánom svojho tela, myšlienok i vkusu.
Prvú studená sprcha ma zasiahla v deväťdesiatych rokoch. Začiatok „prechodného“ obdobia bol síce časom transformácie, no nie konštruktívnej, lež desivo rozkladnej. Politici tárali nevídané sprostosti, v uliciach vyčíňali mafie, vybuchovali autá, gangy sa navzájom masakrovali. A nadobudol som pocit, že sa k slovu dostali machri z telocviční a prezliekarní môjho detstva.
Došlo mi, že kým sa štát s organizovaným zločinom nevysporiada, občania sa naďalej budú musieť triasť pred mašinériami iných kostier. A znovu som sa cítil, ako malý školák, ktorého možno vyfliaskať alebo zašliapnuť ako červa – ak sa, pravda, nepodučí určitým zdatnostiam od hrdinov z akčných filmov.
Ocitli sme sa v globálnom akčnom filme. Mne sa za ostatných dvadsať rokov beztak dosť často sníva, že pobehujem v akomsi temnom akčňáku, no nebol by som si pomyslel, že dystopické vízie, úzkosti a naháňačky povedomé z mojich snov sa raz stanú súčasťou každodennej reality.
Vo filme Terryho Gilliama Brazil zásahové komando vtrhne cez plafón do bytu nevinného občana. V mašinérii kostier totiž došlo k preklepu a komando pristálo na nesprávnej adrese. Nič to, dotyčný občan ruke spravodlivosti už neunikne.
Aj technologicky údajne najvyspelejšia a najmúdrejšia vláda sveta sa rozhodla, že na diktátorov bude posielať len komandá a tak predíde veľkým ľudským i finančným stratám. Triasť sa majú predovšetkým tí nespratníci, ktorí trónia na ložiskách vzácnych surovín.
Chirurgicky presné odstraňovanie diktátorov by mohlo byť aj sympatické, veď je šetrné tak voči vojakom, ako aj voči civilnému obyvateľstvu. Až na to, že nikdy sa nedá predvídať, kam takýto zásah povedie a či naozaj bude potrestaný skutočný vinník, alebo iba niekto, kto sa opovážil kritizovať cisárove nové šaty. A tak hocikto z nás z hocakého dôvodu sa môže ocitnúť uprostred akčného virvaru.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.
© Autorské práva vyhradené
