Putin vo svojom prejave k “anexii” ukrajinských území rámcoval vojnu ako konflikt voči celému Západu. Opieral sa o “staré-dobré” rozprávky o dekadentnom Západe, ktorý potláča hodnoty tradičnej rodiny a práva národov. Prečo potom nepriamo podporuje našu jednotu a akcieschopnosť?

Putinova neschopnosť objektívneho úsudku je dôsledkom narastajúcej izolácie od čias pandémie. Do toho sa pridávajú symptómy Achillovej päty diktátorov – obklopovanie sa servilnými pritakávačmi, ktorí v obave o svoj život nemienia byť poslami zlých správ. A tých je teda neúrekom.

Vlastnou dezilúziou cárovič dosiahol svojím ťažením presný opak. V brániacej sa Ukrajine je proruský sentiment na mizivej úrovni, Západ sa zjednotil a NATO nikdy nebolo silnejšie. Na domácom fronte zas dostal Rusko do medzinárodnej izolácie a ekonomickej krízy. Nehovoriac o zbytočných úmrtiach desaťtisícov spoluobčanov, ktorí sami nevedia, za čo vôbec bojujú.

Ruská armáda ustupuje a miestami priam uteká na Charkovskom, ako aj na Chersonskom fronte. Armáda býva spravidla taká, aký je politický systém. V prípade Ruska teda nadmieru centralizovaná. Nižšie úrovne velenia sa obávajú samostatných operácií a postihu z reportovania skutočného stavu nadriadeným. Porážka pri doneckom Lymane je zároveň ukážkovým príkladom toho, ako to vyzerá, keď strategické priority ustupujú tým politickým. Putin nechcel dopustiť ďalší ústup v deň rozšírenia Novorossije, a tak sa taktický ústup a preskupenie zmenilo na panický útek. Dôkazom sú tony opustenej ruskej techniky.

Ruská porážka sa javí byť čoraz bližšie. A tak diktátor pritvrdzuje. Hovorí o tom, ako “satanistický” Západ ohrozuje svetový mier, pričom sám bezhlavo máva atómovým kufríkom. Jednoducho klasika – vojna je mier a sloboda otroctvom. Sú to však len posledné výkriky do tmy.

Vraví sa, že obete viac trpia vajatavosťou tých, ktorí sa len prizerajú, než ranami agresora. Aj preto je našou morálnou povinnosťou podporovať Ukrajincov pri obrane svojich domovov. Iste, vždy sa nájde niekto, čo namieta, že sme voči Rusku prehnane kritickí a agresívni, že veď Američania tiež páchajú vo svete zločiny a že vlastne aj NATO bombardovalo Juhosláviu.

To je však súčasť našej civilizačnej histórie, ktorú nikto nespochybňuje. Ale čo to má spoločné s ruskou agresiou voči Ukrajine? Znamená to teraz, že všetko zlo na svete je ospravedlniteľné, pretože iní v minulosti páchali zlo tiež? Znamená to, že sa máme s chladnokrvným odstupom prizerať na ruský masaker, pretože aj na Ukrajine bujnela korupcia a systém našich ľudí? To by sme skutočne odsudzovali partizánov v SNP za to, že svojím odbojom len „predlžujú vojnu“? Nebuďme na smiech. Pristúpenie na tento argument je neprijateľnou cestou do pekla. Zlo treba odsúdiť vždy a rázne. A nie servilne ustupovať pod nátlakom lacných vyhrážok.

QOSHE - Putin sa chytil do vlastnej pavučiny lží - Michal Horský
We use cookies to provide some features and experiences in QOSHE

More information  .  Close
Aa Aa Aa
- A +

Putin sa chytil do vlastnej pavučiny lží

11 0 0
05.10.2022

Putin vo svojom prejave k “anexii” ukrajinských území rámcoval vojnu ako konflikt voči celému Západu. Opieral sa o “staré-dobré” rozprávky o dekadentnom Západe, ktorý potláča hodnoty tradičnej rodiny a práva národov. Prečo potom nepriamo podporuje našu jednotu a akcieschopnosť?

Putinova neschopnosť objektívneho úsudku je dôsledkom narastajúcej izolácie od čias pandémie. Do toho sa pridávajú symptómy Achillovej päty diktátorov – obklopovanie sa servilnými pritakávačmi, ktorí v obave o svoj život nemienia byť poslami zlých správ. A tých je teda neúrekom.

Vlastnou dezilúziou cárovič dosiahol svojím ťažením presný opak. V brániacej sa Ukrajine je proruský sentiment na mizivej úrovni,........

© Pravda.sk


Get it on Google Play