Roztrieštenosť na pravicovej scéne nie je žiadnou novinkou. Existuje už od roku 1989. Stredopravicoví politici sa dokázali spojiť iba v situáciách, keď Slovensku tieklo do topánok a bola ohrozená demokracia. SDK dlho nevydržalo. A akýkoľvek náznak o zjednocovanie a spoluprácu sa natrvalo vytratil po vstupe do EÚ a NATO. Naopak pravicové strany sa neustále delili (KDH nespočetnekrát) a vznikali nové a nové subjekty presvedčené o svojej historickej výnimočnosti.

Pravicové koalície po roku 2010 a 2020 upadli do permanentných hádok do seba zahľadených strán a ich lídrov. Jediné, čo ich dokázalo vždy spojiť, je boj proti „mafii“ a Smeru (Ficovi, Hlasu), ako v minulosti proti Mečiarovi. To je málo.

Malo by nám to byť jedno, ale nemôže. Pravicové strany zbytočnými a umelými témami a osobnou nevraživosťou odpútavajú pozornosť od podstatných tém. Rozpútavajú sa zbytočné vášne a destabilizuje sa celá spoločnosť. Aj preto neustále sa opakujúca požiadavka spájania do širšieho, konsolidovanejšieho celku je aj dnes na mieste. Otázkou je, či je to fakticky možné. A to nielen z personálneho, ale aj z ideového hľadiska.

Klasické delenie na pravicu a ľavicu je minulosť. Už dlhšie sa politické spektrum v podstate na celom svete štiepi na liberálne a konzervatívne. Na Slovensku máme aj jeden exemplárny príklad: pre sociálno-demokratický Smer bol a je najbližším spojencom na papieri ideovo protikladná národno-konzervatívna SNS. Podľa politologických poučiek nonsens, v praxi fungujúci „podnik“.

Ak sa dnes bájni o budúcej pravicovej koalícii ako jediného piliera zdarnej budúcnosti Slovenska, tak je to klamanie voliča. Ako budú môcť spolupracovať liberálne Progresívne Slovensko a SaS a stále viac konzervatívnejšie KDH, OĽaNO a Sme rodina? Napríklad aj dnes v Národnej rade pri aktuálnych témach ako interrupcie a otvorenie obchodov v nedeľu. Ak dodnes kultúrne otázky boli potlačené kvôli boju proti „mafii“ a Smeru do úzadia, naďalej už neprekonateľné civilizačné rozpory nemôžeme zakrývať ani obchádzať.

Ani v ekonomických otázkach to nebude inak. Začarované slovo reformy už neznie pre pravicové strany rovnako. Radikálne návrhy SaS nájdu iba malú podporu v iných, sociálne viac orientovaných stranách. Na papier možno napísať po voľbách akýkoľvek kompromis, v praxi to dopadne rovnakým rozvratom ako po rokoch 2010 a 2020.

Opakované úsilie Mikuláša Dzurindu o spájanie je tak skôr iba ilúzia a vopred prehraný boj. Ak sa mu aj podarí dať pred voľbami dokopy spoločný blok, po voľbách sa strany roztrieštia a po určitom čase sa bude opakovať vzájomné hašterenie a súboje. Svetová anomália, celá republika ako jediný volebný obvod (teraz už ústavne zabetónovaná), triešteniu strán doslova vyzýva.

Stále väčší rozkol medzi liberálmi a konzervatívcami je evidentný. Do volieb je dostatok času, aby sa vytriaslo, kto s kým je schopný reálne spolupracovať. Inak Slovensko vpred nepohne.