Po niekoľkých dňoch patu situácia na Blízkom východe opäť eskaluje. Hoci sa zdalo, že zablokovanie Hormuzského prielivu sa bude môcť obísť cez ropovody a plynovody, bola to ilúzia. Irán začal s veľkou presnosťou bombardovať rafinérie a prístavy i v Červenom mori.

Cena ropy vyskočila na 120 USD za barel. Ak sa situácia na bojisku nezmení, tak sme ešte len na začiatku. Skokovitému zdraženiu benzínu, plynu a elektriny sa nevyhneme.

V Bruseli sa konal summit EÚ. Ako obyčajne sa lídri zmohli iba na nový protiruský sankčný balík (ak Orbán zdvihne ruku) a prázdne výzvy na ukončenie konfliktu. Európu však už nikto nepočúva. Ani USA, ani Izrael, ani krajiny Blízkeho východu, ani Rusko. Je slabá. A závislá. Tam to naše politické špičky svojou neomylnosťou a mravným poučovaním dopracovali. Teraz ide o to, aby sme si opäť nestrieľali iba do vlastnej nohy, ale minimalizovali riziká. Pri cene benzínu – na rozdiel od plynu a elektriny – si jednotlivé členské krajiny únie si môžu ako-tak poradiť samy.

Na Slovensku sa nám zatiaľ ceny benzínu darí držať na uzde. Opoziční politici namiesto toho, aby sa tešili, sú z toho akosi nešťastní a boli by azda aj radi, keby sme mali ceny na pumpách ako v Nemecku.

Vo vzduchu visí ďalšia ekonomická kríza v krátkom čase. Záchrana stále existuje, no Donald Trump je v pasci. Už si je podľa posledných vyhlásení asi plne vedomý, že útok na Irán bol katastrofálnou chybou. Dal sa doň zatiahnuť Benjaminom Netnajuhuom a náboženskými radikálmi vo svojej strane. No stráca podporu zarytých stúpencov MAGA. Biely dom márne hľadá spôsob, ako z vojny vycúvať a uhrať remízu.

Izrael i USA Teherán totálne zaskočil. Masívne bombardovanie strategických bodov v Iráne a zabitie vrcholných predstaviteľov štátu nepovalilo režim. Opozícia bez zbraní nemá šancu zvrhnúť plne vyzbrojený režim. Bez zatiahnutia etnických menšín (Kurdov, Azerbajdžancov, Balúčov a Arabov) do konfliktu, respektíve pozemnej operácie, nie je šanca na úspech. Bola by to už otvorená vojna. Tel Aviv i Washington preto vyčkávajú, či sa nepreskupia sily vo vedení režimu. Vyčkávať sa však nedá týždne.

Teheránu sa darí efektívne zasahovať americké základne na Blízkom východe, rafinérie a prístavy krajín na Arabskom polostrove a blokovať Hormuzský prieliv. Ak sa nič nezmení, prístavy a rafinérie budú zničené do tej miery, že svet bude onedlho čeliť akútnemu nedostatku ropy a plynu. Irán už deklaroval, že v budúcnosti spoplatní Hormuzský prieliv. Krajiny Perzského zálivu sú šokované, no sú ochotné začať odplácať Iránu útoky?

Dôležitú úlohu hrá Moskva. Poskytuje Teheránu spravodajské informácie i zbrane. Presne ako Západ Kyjevu. Proti iránskym dronom zatiaľ niet účinnej obrany. I keď pomoc z Ukrajiny je na ceste, dovtedy z prístavov a rafinérií môžu byť ruiny.

Ani Kremeľ nemôže jasať, Ukrajina začala účinne bombardovať územie Ruska. Tajomník ruskej bezpečnostne rady Sergej Šojgu vyhlásil, že už žiadny región nie je bezpečný. A Rusko prešľapuje i na fronte.

Súčasná nevyspytateľná situácia nikomu nevyhovuje. Je to však paradoxne nádej. Z Iránu a Ukrajiny sa stávajú spojené nádoby. Ústupky (z únavy a zo sklamania) na jednom i druhom fronte sa dajú zobchodovať (zahrnúť by sa dala aj Kuba). Do akej miery sú v Moskve, Kyjeve, v Jeruzaleme, Teheráne a vo Washingtone pripravení na kompromisy, však netušíme. Trump, ak nechce prehrať, musí vyrokovať mier na Ukrajine, získať Kubu a dokázať vysvetliť, že útok na Irán bez zmeny režimu mal význam (chudáci Iránci).

Bezmocná prizerajúca sa Európa má len dve úlohy: nestrieľať si do vlastnej nohy a nerobiť problémy. Apelovať, poučovať o princípoch a moralizovať môže, to nikoho vo svete nezaujíma.

© Autorské práva vyhradené

© Pravda.sk