Čurillovci a korupcia. Zásadné omyly |
Skupina policajtov okolo vyšetrovateľa Jána Čurillu opäť zaplnila verejný priestor. Ani po vyše dvoch rokov nenechávajú niektorých pokojne spávať. Na pretrase boli opäť ich metódy, ktoré používali k usvedčovaniu páchateľov. Vypočúvanie trvalo takmer celý týždeň a až v piatok v neskorých večerných hodinách súd rozhodol, že ani Ján Čurilla a Pavol Ďurko nepôjdu do väzby.
O neštandardných a kontroverzných metódach bývalých vyšetrovateľov NAKA sa popísalo veľa ešte pred voľbami v roku 2023. Postihnutí boli aj ľudia napojení na Smer (či Hlas). Otázka je prečo teraz, po vyše dvoch rokoch vlády súčasnej koalície, sa robí divadlo okolo čurillovcov. Veď ihneď po voľbách boli proti nimi podniknuté závažné kroky. Niektorí od polície odišli, niektorí sú postavení mimo služby.
Že by to súviselo s krachom „transformácie“ Úradu na ochranu oznamovateľov (protispoločenskej činnosti)? Zákon o zrušení úradu narýchlo a účelovo predložila koalícia na sklonku minulého roka. Babrácky zákon vetoval prezident Peter Pellegrini a po prelomení veta sa dostal na Ústavný súd SR. Európska komisia zastavila vyplatenie 590 miliónov eur, kým sa nerozhodne o ústavnosti zákona. Vláda sa spamätala a zákon opäť narýchlo zrušila. Jej vyjadrenia o principiálnosti vyfučali von komínom.
Lenže to je všetko technická záležitosť. Poďme k podstate. A tie sú dve. Čurillovci podľa výpovedí postihnutých používali neštandardné metódy k tomu, aby podozrivého zlomili a prinútili priznať sa. Ak zmyslom – to je tá druhá podstata – je odhaľovania korupcie v štáte – tak sú prípustné metódy za hranou zákona, ktoré nie sú v súlade s ľudskými právami? Ak chceme bojovať o očistu spoločnosti, môžu sa porušovať ľudské práva? Lebo ak pripustíme, že áno, dostaneme iba z blata do kaluže.
Hoc na rozhrešenie v najväčších kauzách – pomenovaných rôznymi biblickými názvami, z ktorých sa občanom pletie hlava – ešte len čakáme, boli už právoplatne odsúdení mnohí činitelia, no zmenilo sa niečo v tomto štáte? A zmenilo sa počas Matovičovej a Hegerovej vlády? Koľko vtedajších podozrivých prípadov spomínaní policajti vyšetrovali, postavili sa hrdinsky proti vládnucej politickej garnitúre?
Zásadná otázka znie však úplne inak: Dá sa korupcia vymiesť iba drakonickými trestami pre najvýznamnejších verejných činiteľov? Áno, hlava smrdí od hlavy a schody sa zametajú odhora dole, ale boj proti korupcii sa u nás vedie skôr ako politická pomsta, než ako hľadanie očisty. Nepochybne za vlád Smeru (SNS) nebolo všetko s kostolným poriadkom, alebo bolo tak za pravicových vlád od roku 1998. Treba pripomínať známe kauzy?
Ani prísne tresty neodstránia nešváry v spoločnosti. Vedú tresty smrti k nižším počtom vrážd alebo najťažších zločinov? Je v USA menej vrážd ako v európskych štátoch? (Bol to Robert Fico, ktorý sa ako mladý postkomunistický politik zviditeľnil na začiatku 90. rokov obhajobou trestu smrti – i štúdiom v USA).
Nás všetkých trápi neochota na úradoch či v zdravotníctve, ktorá sa dá vyriešiť neraz iba všimným. No nešvár drobnej korupcie, úplatkov, protekcie či rodinkárstva je dedičstvo socializmu. V mäsiarstve či zelovoci sa už neupláca, ale kedy sme sa vysporiadali s úplatkami z doby minulej vo vysokom školstve (súdoch, prokuratúre)? Koľko ľudí (aj tých, ktorí všade vyhlasujú, ako im vadí korupcia) sa riadi stále heslom: kto neokráda štát, okráda vlastnú rodinu (napríklad pri “optimalizácii“ daní)?
Korupciu neodstránime len drakonickými trestami a nafúknutými policajnými akciami, ale najmä osvetou a zmenou správania – prestať akceptovať podvádzanie a úplatky v najbližšom okolí. Sme pripravení bojovať proti korupcii, alebo len hádzať vinu na tých druhých?
© Autorské práva vyhradené