Podľa Inštitútu pre stratégie a analýzy na úrade vlády sa nám darí v produktivite práce. Nestačí nám ani jedna krajina V4. Vyšvihli sme sa na úroveň 86 % priemeru celej EÚ. Také Poľsko dosahuje iba 79 %, Česko 76 % a Maďarsko 73 %. Lenže aby sme si príliš nenamýšľali, susedné Rakúsko prevyšuje priemer EÚ o 27 %. Keď sa na takéto čísla pozrú zahraniční investori, pomyslia si: na tom Slovensku sú ale pracovití ľudia, poďme tam založiť nejakú novú fabriku.

No brzdime. Ako povedal slávny britský politik Winston Churchill: „Verím iba tým štatistikám, ktoré som si sám sfalšoval.“ Aj v tomto porovnaní je realita trochu zamotanejšia. Hoci pojem produktivita práce laikovi napovedá, že ide o to, koľko človek vyrobí napríklad za jednu hodinu, platí to len približne. Už len to, čo vytvoríme, musíme nejako merať, a ceny (výrobku, služby) a mzdy sú všade iné. V spomínanej štatistike je produktivita práce vyjadrená ako podiel HDP v parite kúpnej sily (vyrovnáva cenové rozdiely medzi krajinami) a počtu odpracovaných hodín. No stačí dodať jeden údaj navyše a všetko je inak.

Na Slovensku v priemere človek odpracoval v roku 2022 1 622 hodín, Maďarsku 1 700 hodín, Česku 1 754 a v Poľsku 1 815 hodín. Takže nie sme najpracovitejší, ale najviac dní v roku máme voľno. Keď sa celkový počet hodín v roku rozpočíta na jednotlivé dni (viditeľne menší počet), hneď sú z toho skvelé (prekrútené) čísla. Navyše spomedzi krajín V4 máme najnižšiu mieru zamestnanosti. Teda z ľudí, ktorí by mohli v produktívnom veku pracovať, pracuje v SR najmenej ľudí – 77, 5 %… Summa summarum: na Slovensku pracuje menší počet ľudí menej dní v roku. Logicky musíme za hodinu vyrobiť sakramentsky viac, aby sme sa vyrovnali konkurencii. Dôsledok? Prepracovanosť, únava, stres. Šíria sa ako vírusy a sú rozlezené všade.

Stačí, keď namiesto merania cez paritu kúpnej sily prepočítame produktivitu práce cez bežné ceny, okamžite sa ocitneme za Českom. To však neznamená, že Slovensko nie je lákadlom pre zahraničných investorov. Hoci hodinové náklady práce dynamicky rastú (dlhé roky boli na veľmi nízkej úrovni) – za 15 rokov sa zvýšili o 146 %, stále patríme so 17,2 eura na hodinu medzi lacné krajiny. Hoci Poľsko so 14,5 eura a a Maďarsko 12,8 eura sú väčším lákadlom pre investorov, v Česku musí zamestnávateľ za hodinu práce zaplatiť 18 eur a priemer v EÚ je takmer dvakrát vyšší ako v SR – 31,8 eura. To preto, že i v bohatých krajinách únie ohodnotenie práce každým rokom rastie – síce pomalšie, ale z oveľa vyššej štartovacej úrovne.

Ono to s našou ekonomikou nie je až také zlé (skôr poriadne zamotané), ako sa v poslednom čase straší. Ak chceme, aby naša ekonomika začala cválať ako trénovaný kôň a dobiehať najbohatšie krajiny, prestaňme konečne spomínať na legendárneho tatranského tigra, ktorý bol v realite taký chorľavý, že neprežil ani ekonomickú krízu 2008 – 2010. Radšej si poctivo pozametajme pred vlastným prahom. Bordelu je veľa.